I keď je náročné zodpovedať otázku ohľadom vášho osobného predurčenia a pokúsiť sa o škatuľkovanie do jednej z dvoch nastolených skupín (pretože je nemožnosťou usporadúvať ľudstvo v celej svojej komplexite do jednotlivých nádob, rovnako ako mu priraďovať sústavu charakteristík a vlastností, ktorými v daných situáciách oplýva) , možno nám aspoň matne načrtnúť kontúry ideológie, s ktorou sa väčšmi stotožňujete v jednotlivých situáciách života. Ak nahliadneme do najtmavšieho kútu danej problematiky, dospejeme k záveru, že zatiaľ čo jeden z nás pociťuje neskonalé blaho pri zdolávaní hory a sledovaní meniaceho sa horizontu nad jeho hlavou, druhého pasiou sa stáva samotná destinácia, niekde na samotnom vrchole mohutného masívu.
Využitie v popredí a detaily z priebehu potlačené do úzadia?
Ak je vašou životnou filozofiou práve tento druh ponímania sveta, zrejme inklinujete k tým, ktorí sa zapodievajú praktickou čiastkou každej záležitosti. V užšom ponímaní by sme mohli takto ladenou koncepciou označiť typy, ktoré sa neunúvajú namáhať sa tým, čo predchádza samotný dosah nimi požadovaného. Inými slovami ide o človeka, ktorý je svoju cestu mestom ochotný viesť len v prípade, že naňho čaká jasne stanovený cieľ, a tým sa celou jeho potrebou stáva dopracovať sa k jeho požiadavke. V širšom ponímaní a medzipredmetovom spájaní by sme mohli takéto typy určovať na hodinách matematiky, kedy je ich jedinou potechou výsledok vyhodený kalkulačkou, zatiaľ čo samotnému postupu nepripisujú hlbší význam. Nanešťastie, tento proces vynímania celej podstaty deja a zameriavanie sa na konečný stav zatemňuje človeku zrak, pričom sa z neho poľahky môže vyformovať deprimované indivíduum obiehajúce po planéte s klapkami na očiach. Tým, že ho zaujíma finálny a jediný cieľ, obzerá sa len po konkrétnom zisku a požaduje výslednú blaženosť, sám seba odsudzuje nesmiernej trúchlivosti spôsobenej stratou toho najzaujímavejšieho aspektu života – možnosti reálneho objavu. Vytráca sa z neho totiž túžba vykonávať aktivity, prestáva nachádzať krásu v jedinečných momentoch existencie, a tým svoje bytie pozbavuje farebnosti a zvučnosti.
Krása zrodená z priebehu?
Na druhej strane našej perspektívy možno zazrieť typy, ktoré väčšmi ako v samotnej destinácii nachádzajú pôvab v ceste. Vediac, že práve cesta je zdrojom ich vnútorného obohatenia, častokrát ich samotný cieľ nezaujíma. Má pre nich len fádnu chuť, ktorá nie je schopná zahnať ich smäd po objave. Životná filozofia takto ladeného človeka sa stáva poéziou v priamom prenose, avšak jeho prekážkou brániacou mu v nachádzaní večného šťastia, je časté vybočovanie z trajektórie. Pritom ako sa snaží vychutnať si celkovú chuť trasy, ktorá ho vedie k cieľu, neraz pozabudne, čo bolo jeho iniciálnym poslaním. Takéto typy sú vystavené častým stratám ich samých, a to len na základe toho, že nechcene vybočili z trasy pri nasávaní jej magického krásna, a nemožno im znovu uzrieť nimi kedysi stanovený cieľ.